Nie je pravda, že Lenin začal s násilnou kolektivizáciou

Autor: Ladislav Kováčik | 13.11.2008 o 20:12 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  490x

Revolučným socialistom sa vyčíta, že používajú radikálnejšie formy, kapitalizmus však tiež musel bojovať radikálne s feudálnym systémom, tvrdí v rozhovore o ruských revolúciách v roku 1917, od ktorých uplynulo 91 rokov, MIROSLAV POMAJDÍK, predseda klubu Socialistického zväzu mladých (SZM) v Smižanoch a člen Ústredného výboru SZM.

Je november 2008. Presne pred 91 rokmi, v roku 1917 sa uskutočnila boľševická revolúcia v Rusku, zvaná aj Veľká októbrová socialistická revolúcia. Voči tomuto názvu zvyknú byť výhrady. Myslíš si, že názov VOSR je adekvátny?

Názov Veľká októbrová socialistická revolúcia je pre mňa naozaj výstižný názov, hneď zdôvodním prečo. VOSR je obrovským milníkom dejín. Dnes sa táto historická udalosť znevažuje a pozerá sa na ňu cez ideologické okuliare. VOSR musíme hodnotiť a nazerať na ňu očami doby. Priepastné rozdiely medzi hornou a dolnou vrstvou vo vtedajšom cárskom Rusku, nesloboda, neznesiteľné životné podmienky 95% ruského obyvateľstva, neobmedzená a krvavá samovláda cára, ktorá utopila v krvi každú aj tu najmierumilovnejšiu demonštráciu za práva pracujúcich, obrovská zaostalosť a útlak neruských národností v ríši. Toto všetko viedlo k vypuknutiu najprv februárovej a nakoniec Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie. VOSR vznikla aj z flustrácie más vládnutím skorumpovaných vládnucích elít, ktoré určovali smer krajiny po februárovej revolúcii. Štát ostal prakticky v rukách tých istých elít o ktoré sa opieral aj cársky režim. Ľudia sa dožadovali naozajstnej radikálnej revolučnej vlády a šancu videli v boľševickej strane, preto VOSR nakoniec uspela presadila sa a nevykrvácala. Je to jasný dôkaz, že v týchto pohnutých revolučných časoch väčšina obyvateľov Ruska podporovalo boľševickú moc, ináč by zhasla tak rýchlo ako sa rozhorela.


Ústrednými heslami Leninových "Aprílových téz" boli "Mier ihneď", "Zem roľníkom" a "Moc sovietom". Zdá sa však, že ani jeden z týchto sľubov sa nepodarilo Leninovi po revolúcii dodržať. Bol síce uzavretý brest-litovský mier Ruska s Nemeckom a jeho spojencami, no vypukla občianska vojna, v ktorej proti sebe bojovali "červení" a "bieli" (voľná koalícia demokratov, socialistov a reakcionárov, spojených iba opozíciou proti Leninovi). Ďalej Lenin síce rozdelil pôdu medzi roľníkov, no následne ju dal kolektivizovať a znárodniť (pri čom zahynulo podľa odhadov 7 miliónov ľudí). A moc získali nie soviety, ale boľševici. Ako sa na to pozeráš ty?

Tak poďme k aprílovým tézam. Čo sa týka otázky nastolenia mieru, táto téza bola do bodky splnená. Nová ruská moc uzavrela separátny mier s Nemeckom a jeho spojencami a tým ukončili jedno z najväčších dovtedajších krvi prelievaní na východe. Hlas ľudí bol jasný, uzavrieť mier ihneď. Boľševici nakoniec uzatvorili mier aj napriek nesúhlasu zo strany určitých reformných socialistických strán, monarchistov a liberálne zmýšľajúcich zoskupení. Tieto opozičné strany voči boľševickému návrhu na okamžitý mier nesúhlasili stým, aby Rusi prestali bojovať proti Nemcom. Odôvodňovali to tým, že Ruské impérium stratí obrovskú časť územia. Pristupovali k tomuto problému nepragmaticky a v duchu veľko-imperialistického myslenia. Neuvedomovali si to, že Ruské ozbrojené sily sú v rozklade, vojaci v tisíckach opúšťali frontu, zásobovanie bolo zúfalé- chýbali potraviny, munícia a potrebné vojenské vybavenie. Veliace kádre boli v rozklade a vojaci neruskej národnosti sa už dávno nestotožňovali s ideou mocného ruského impéria. Na územiach Ruskej ríše vládol totálny rozklad moci, hladomor a naplno vypukol revolučný ošiaľ. V týchto podmienkach bolo viesť ďalej vojnu nemysliteľné a bol by to iba akt úplného bláznovstva. Po uzavretí Brest-litovského mieru sa naozaj rozhorel ďalší vojnový konflikt- občianská vojna. Trochu by som chcel opraviť tvoju interpretáciu, že na jednej strane stáli socialisti, demokrati, reakcionári a na druhej boľševici na čele s Leninom. Bolo to trošku ináč. Po víťazstve boľševickej revolúcie vyslali do Ruska jeho bývalí spojenci svoje armády, ktoré mali pomáhať monarchistickým bielogvardejským oddielom. Na čele bielogvardejcov stáli rôzny atamani, bývalý vojvodcovia cárskeho Ruska. Opierali sa hlavne o zložky, ktoré držali pri živote bývalý cársky režim. Najviac regrútov do bielogvardejského vojska pochádzalo z kozáckych, policajných, junkerských a špeciálnych oddielov monarchistického Ruska, plus členovia vyššej spoločnosti, čo je pochopiteľné. Je pravda, že proti boľševikom povstali aj určité skupiny z prostredia reformne-socialistických a menševických kruhov. Na strane boľševikov sa proti monarchistom a reakcionárom postavili aj ľavý socialisti, určité menševické a reformno-socialistické kruhy, väčšina námornictva a vojska, väčšina robotníctva a dokonca do porážky bielogvardejcov aj anarchisti. Občiansku vojnu nevyprovokovali boľševici, tí a to málo kto vie, vládli v krajine v koalícii s ďalšími socialistickými stranami, vyprovokovali ju cudzie mocnosti vyslaním svojich vojsk a monarchisti, ktorí sa nevedeli zmieriť, že v Rusku prichádzajú o svoj monopol moci.

Soviety, kolektivizácia. Nieje pravda, že Lenin a boľševická vláda v jeho dobe začala s násilnou kolektivizáciou. Práve naopak, pôda bola rozdeľovaná chudobnému roľníctvu, ktoré aj po tejto skúsenosti začalo stále viac a viac prejavovať svoje sympatie k boľševickej moci. Vláda podporovala kolchozné poľnohospodárstvo a začali sa zakladať družstvá, do ktorých ale roľníkov nenútili vstupovať násilne. Túto možnosť začali využívať najviac najchudobnejšia vrstva roľníctva, pre ktorú to bola obrovská pomoc pri hospodárení, lebo sami nemali ani prostriedky ani silu obrábať pôdu sami. Bohatší roľníci do družstiev nevstupovali a hospodárili sami svojvoľne. Musíme si uvedomiť, že prebiehala občianská vojna. Tomuto obdobiu sa zvykne hovoriť aj vojnový komunizmus. Doba bola naozaj napätá a neľahká. Dôsledky hladomoru v Rusku nemôžme zvaliť na hlavu boľševikov, aj keď pochopiteľne ako jedna z bojujúcich častí ma aj ona na tom čiastočný podiel, lebo občianská vojna by v Rusku po odstránení cára vznikla tak či tak. Je to logický vývoj pri rozpadnutí spoločnosti, ktorá stála na hlinených nohách polofeudálnej krajiny. Stret dvoch tried pri zrútení systému bol nevyhnutný. Hlavné príčiny hladomoru hľadajme v zruinovaní hospodárstva počas vojny proti Nemecku, jeho neobnovení a následnej občianskej vojny, kde šlo na potrebu bielej, či červenej armády veľký podiel potravín a posledný nemenej dôležitý fakt bola katastrofálna úroda. Za vlády Mikuláša II. dochádzalo s periodickou presnosťou k hladomorom, nebolo to nič neobvyklé na pomery tak zaostalej krajiny. Zlé načasovanie neúrody, ktoré neovplyvní naozaj žiadna politická moc, si vybralo naozaj strašnú daň, plus poznámka na záver. Číslo 7 000 000 obetí je naozaj prehnané a nevychádzalo by nám ani keby sme do tohto čísla započítali spolu aj priame obete vojny a hladomoru dokopy. Násilná kolektivizácia sa začala až niekedy v 30-tých rokoch a to mal opraty moci v rukách už dávno len jeden muž- Stalin.

Soviety boli významným medzníkom rozdelenia moci. Aj tu sa asi nezhodneme. Za Lenina a počas VOSR zohrali soviety obrovskú úlohu. Moc naozaj na začiatku vychádzala zo sovietov a boľševici dbali nato, aby demokratickou cestou v nich získavali väčšinu, čo sa im aj zdarne podarilo, no ich vplyv sa postupne oslaboval. Soviety nakoniec nevydržali nápor centralizácie, ktorú spustil Stalinov aparát a tým stratili naozaj svoje hlavné opodstatnenie.


Boľševickej revolúcii v novembri predchádzala marcová revolúcia, vedená menševikmi a esermi (socialistickými revolucionármi). Predsedom vlády Ruska sa stal knieža Georgij Ľvov, v jeho vláde boli kadeti, menševici a meštianstvo (buržoázia). Aký je tvoj pohľad na túto revolúciu?

Na tretiu otázku som vlastne už odpovedal v druhej otázke, takže už by som dodal len to, že februárovú revolúciu pokladám len za akýsi medzi stupeň. Bola to len predzvesť ešte revolučnejších časov. Prakticky nemohla naplniť pravé požiadavky hlavnej revolučnej myšlienky a to odstránenie starých monarchistických a elitných štruktúr. Jej vodcovia si naivne mysleli, že dialógom a svorne dokážu staré monarchistické elity s novovznikajúcou ľudovou mocou prejsť k socializmu. Monarchisti a malomeštiactvo robilo všetko možné na eliminovanie socialistického hnutia. Nezabúdajme, že sa stále čiastočne opierali o represívne jednotky, ktoré boli vychované verne slúžiť cárstvu, nie novej socialistickej republike. Dočasná vláda zámerne destabilizovala soviety a ich vplyv. Pohŕdali proletariátom a nemienili splniť hlavné požiadavky ľudu, ako spravovanie vecí samými pracujúcimi, priamo vo fabrikách, sovietoch atď...Vláda sa zdiskreditovala a priamo bola podplácaná, aby zrádzala idey socialistickej revolúcie. To sa im nakoniec vypomstilo, čo náležite využili boľševici. Keby boli požiadavky revolučných más naplnené februárovou revolúciou, tak útok nejakých vtedy ešte nepočetných boľševikov na Zimný palác by ostalo určite bez odozvy a protagonistov by rýchlo pozatvárali a bolo by po všetkom. No boľševici, či ľud ktorý sa s nimi stotožnil nakoniec uspeli v konkurenčnom boji socialistických strán, v občianskej vojne, kde sa ruskému ľudu podarilo poslať do minulosti aj posledné záchvevy umierajúcej monarchie a nakoniec aj kontrarevolučné vojská Francúzov, Američanov, Britov, Japoncov, Grékov....


Po odstúpení kniežaťa Ľvova z funkcie predsedu vlády sa do tejto funkcie dostáva eser Aleksandr Fiodorovič Kerenskij. Aký je tvoj názor na túto postavu? Nebol jeho pohľad, že Rusko nie je pripravené na socialistickú revolúciu a musí k nej prirodzene dospieť, triezvejší a aj autentickejšie marxistický než Leninov?

Kerenskij sa ukázal ako slabý predseda vlády. Jeho vláda pokračovala ďalej v bojoch s Nemeckom. Pripravil ofenzívu, ktorá mala vytlačiť Nemcov z celého územia Ruskej ríše. Opak sa stal pravdou. Ofenzíva úplne stroskotala a rozložila aj posledné bojaschopné jednotky ruskej armády. Nasledovali proti vojnové demonštrácie, ktoré dal ale Kerenskij potlačiť kozákmi, áno tými nenávidenými katmi o ktorých sa opieral aj cár. Pri najväčšej demonštrácii kozáci zmasakrovali vyše 400 ľudí. Dočasná vláda nepriniesla stabilitu. Po celej krajine začali vznikať povstania monarchistov..napr. Kornilovové povstanie, ktoré pomáhali odrážať aj boľševické červené ozbrojené gardy. Kerenského vláda zabila posledný klinec do svojej rakvy, keď začala prenasledovať členov a sympatizantov boľševickej strany a zatvárať jej čelných predstaviteľov. Toto všetko prispelo k porážke Kerenského modelu a nástupu boľševikov. Kerenskij sa v očiach ľudí definitívne skompromitoval, keď sa spojil s bielogvardejskými vojskami v boji proti boľševikom. Nepriateľ môjho nepriateľa- môj priateľ. Trošku pozabudol, že bielogvardejské monarchistické jednotky bojovali za myšlienku, proti ktorej on sám vystupoval, alebo nám jasne dokázal, že o socialistickú myšlienku mu vôbec tým pádom nešlo. A k tej otázke, akou cestou treba dosiahnuť socializmus? O tom by sme mohli filozofovať celé dni, lebo neexistuje univerzálny kľúč. Kerenského myslenie bolo asi rovnaké ako to Bernsteinové. Ten tvrdil, že čím sa viacej kapitalizmus bude rozvíjať, tým bude pomaly prechádzať do socialistických pozícií, až prerastie do socializmu. Toto tvrdenie je úplne scestné. Aj kapitalizmus a kapitalistická forma demokracie musela bojovať so starým poriadkom- menovite feudalizmom a sami dobre vieme koľko obetí a revolúcii musel kapitalizmus priniesť na oltár revolúcie, aby sa nakoniec presadil a vydobil si svoje miesto pod Slnkom. Tak aj prekonávanie kapitalizmu a jeho následná zmena na socializmus musí byť revolučná, čiže radikálna. Revolučným socialistom sa vyčíta, že používajú/me radikálnejšie formy, no ale kapitalizmus a sním súvisiaci liberálno-demokratický systém musel tiež bojovať radikálne s minulým systémom, ktorý chcel prekonať a feudalizmus sa tiaž bránil a pokojne nechcel len tak odovzdať moc. Je pochopiteľné, že aj kapitalizmus sa vehementne bráni socialistickému hnutiu, lebo toto hnutie je tu nato, aby ho zničilo. Nehovorím o nejakom krvavom puči, socializmus sa môže presadiť na úkor kapitalizmu v budúcnosti pokojnou mierovou cestou / čo je našim hlavným cieľom /, ale musí používať radikálne prostriedky, ako sú štrajky, demonštrácie a množstvo ďalších postupov, pre obhajcov kapitalizmu radikálnych krokov. Je to možné, nežná revolúcia nám to krásne ukázala, ako sa dá začať stavať z jedného- druhý systém, ale nezabúdajme že aj nežná revolúcia by nebola, keby nepracovala revolučne, radikálne, ale nekrvavo. Čiže z toho my vyplýva, že línia zvolená Leninom a boľševickou stranou bola na tú dobu správna a nevyhnutná. Sám proletariát požadoval takýto postup a rázne odmietol obidva dovtedajšie zriadenia, ktoré historicky skrachovali práve nato, že si nevedeli udržať na svojej strane ľud. Bol to prvý pokus budovania socializmu na Zemi a je jasné, že keď je niečo nové a nepoznané, tak sa robia aj chyby- to je logická zákonitosť. Tak ako robil na svojej ceste chyby kapitalizmus, tak ich robil aj socializmus. Tak ako po sebe nechal obete kapitalizmus a stále ich necháva, tak isto ich nechal aj socializmus a vedzte, že by sme boli ešte veľmi prekvapení, keby sme hĺbkovo porovnávali a spočítavali tie obete zmienených systémov detailne. Boj pracujúcich za pravú slobodu a proti vykorisťovaniu človeka človekom je tŕnistá a ťažká, no ako sledujeme kam speje kapitalizmus, musí byť pre každého aspoň trochu triezvo uvažujúceho človeka jasné, že kapitalizmus nieje definitívne konečné zriadenie a nekoná sa žiaden koniec dejín ako nám tvrdí neoliberálny ideológ Fukuyama.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Zsuzsová bola aj pri podpisovej akcii, ktorá mohla pomôcť Kočnerovi vstúpiť do politiky

Vstup do politiky ohlásil kontroverzný podnikateľ vlani v lete. O mesiac neskôr začal jeho kamarát Tóth zbierať podpisy pre svoju stranu.

Dobré ráno

Dobré ráno: Zúri v Smere občianska vojna?

Hovorí sa o napätí medzi premiérom a šéfom strany Smer.

Zdenko Krajčír

Dôchodkový strop je nezmysel. Existuje aj rozumné riešenie

Súčasný návrh je v rozpore s dlhodobou udržateľnosťou verejných financií.


Už ste čítali?