Európska únia sa nachádza v duchovnej kríze

Autor: Ladislav Kováčik | 31.12.2008 o 20:12 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  435x

Svojho času som veľmi ľutoval, že sa prezidentom Slovenskej republiky nestal spisovateľ Ladislav Ťažký, tvrdí v rozhovore poslanec Národnej rady Slovenskej republiky za Slovenskú národnú stranu JOZEF RYDLO.

Je podľa Vás Slovenská národná strana stranou, ktorá nielen ostro reaguje na maďarské požiadavky, ale aj takou, ktorej je vlastná pozitívna národná politika?

Áno, termín „pozitívna národná politika“ je však príliš vágna formulácia.

SNS sa hlási okrem iného aj ku kresťanskému pilieru. Napĺňa ho podľa Vás dôsledne? Spomeňme si na nedávne hlasovanie v parlamente, keď nezávislý poslanec Peter Gabura navrhol zrušiť interrupčný zákon. Prečo ste z klubu SNS za tento návrh hlasovali iba štyria? Ako si vysvetľujete postoj svojich kolegov a spolustraníkov, ktorí sa buď zdržali hlasovania alebo hlasovali proti?

SNS sa opiera o tri piliere, národný, kresťanský a sociálny, ktoré od určitého času účelovo „klonujú“ aj iné politické subjekty. Aj keď som zásadne proti potratom, otázku interrupcií nemožno riešiť ani schematicky, ani dogmaticky. Vo svojom volebnom programe SNS ako jediná politická strana hovorí o kultúre života, teda o práve človeka na život od počatia po prirodzenú smrť.

Návrh pána poslanca Petra Gaburu bol akiste kvalitne napísaný a podnetný, bola to však „sóloakcia“ na vlastné zviditeľnenie. V zákonodarnom zbore 2. Slovenskej republiky je už od jeho vzniku bohužiaľ zaužívaná taká politická kultúra, ktorá je vlastne politickou nekultúrou, že v parlamente má šancu prejsť len taký zákon, ktorý predloží koalícia, pričom nezáleží na tom aké koaličné zoskupenie je pri moci. Pokiaľ viem, tak pán poslanec Gabura, ktorý má štatút nezávislého poslanca, tento svoj návrh nepreddiskutoval ani s koaličnými, ani s opozičnými partnermi.

Imperatívny verdikt Ústavného súdu vo veci zákona o potratoch existuje, žiaľ nebol doteraz rešpektovaný, čo je  nepeknou vizitkou právneho štátu. Otázka legalizácie potratov je však otázka týkajúca sa morálky a nemožno ju politicky riešiť len koalične, alebo len opozične, ale iba naprieč celým politickým spektrom. Keďže som zástancom priamej demokracie, osobne by som privítal, aby sa o takejto zásadnej mravnej otázke občania nášho vyjadrili v referende.

Podľa prieskumov verejnej mienky je SNS stabilnou a silnou stranou. Pripusťme možnosť, že by SMER po ďalších vyhraných voľbách zostavoval vládu sám a SNS by bola druhou najsilnejšou stranou. Viete si predstaviť SNS ako lídra opozície? Pripravuje sa SNS na túto možnú situáciu?

Politika je „arte del possibile“, teda umenie možného, hovoriť o hypotézach je teda zbytočné. Druhá Slovenská republika je demokratickým štátom, ktorý je charakteristický tým, že jeho vlády tvoria koaličné zoskupenia parlamentných politických strán. O tom, či budúca vláda bude jednofarebná alebo viacfarebná rozhodne teda iba volič. A slovenský volič má v podvedomí zakódovanú skúsenosť z oboch totalít, i tej vzdialenejšej, „deravej“, ako nazval autoritatívny režim 1. Slovenskej republiky Vladimír Clementis, i tej komunistickej, ktorej sme odzvonili pred dvadsiatimi rokmi. Som presvedčený, že túto skúsenosť si uvedomujú aj politické elity a zdravý rozum ich bude viesť k tomu, aby sa vyhli zostaveniu jednofarebnej politickej exekutívy. Slovensko však stojí pred takými obrovskými výzvami, že si perspektívne viem predstaviť vládu veľkej koalície.

Zodpovedná politická sila ako SNS je pripravená na každú rolu, aj koaličnú, aj opozičnú. SNS má v porovnaní s inými politickými stranami naviac tú jedinečnú skúsenosť, že z vládneho výslnia sa ocitla v mimoparlamentnom prítmí.  Aj v dnešnom parlamente by kde-kto bol rád vodcom opozície, viete mi však povedať kto ním je ? Teda na Vašu hypotetickú otázku odpoviem až keď odpoveď bude aktuálna.

Čo SNS a obhajoba suverenity Slovenskej republiky? Nebolo schválenie Lisabonskej zmluvy aj Vašou stranou krokom proti nej? Má sa zrušiť rotujúce predsedníctvo únie, nie je isté ani zastúpenie SR v Európskej komisii, ktorá ako jediná na európskej úrovni má možnosť legislatívnej iniciatívy. Predseda SNS Ján Slota sa vyjadril, že mu bolo sympatické, že Íri zmluvu neprijali. Prečo ju potom prijala SNS?

V 21. storočí hovoriť o absolútne zvrchovaných štátoch môže byť iba predmetom teoretických úvah na akademickej úrovni. Dnes, keď sú svetové mocnosti tak vyzbrojené, že sú schopné úplne zničiť ľudský život na planéte Zem, pojem štátnej suverenity sa stáva veľmi relatívny. Ľudstvo musí čeliť takým globálnym výzvam ako sú bieda, hlad, choroby, nedostatok pitnej vody, energetických zdrojov, ekonomický úpadok, ničenie životného prostredia, nehovoriac už o mravnom úpadku spoločností tvorivších kresťanstvom inšpirovanú civilizáciu, neúcta k prirodzenému zákonu, odklon od božích zákonov, ba popieranie Boha…

Do určitej miery máte však pravdu, Slovenská republika vstupovala do Európskej únie podľa zmluvy z Nice, ale v budúcnosti sa Európska únia má riadiť  podľa Lisabonskej zmluvy. Má to však aj svoje určité ratio, pretože inak sa riadi, rozvíja a štruktúruje spoločenstvo majúce 6, 9, 12 či 15 členských štátov a inak únia združujúca 27 členských štátov. Lisabonská zmluva pripraví nielen Slovensko, ale všetky malé štáty o veľmi citlivé prerogatívy.

SNS hlasovala za Lisabonskú zmluvu ako koaličný partner, pretože v situácii politického vydierania, v ktorej sa parlament ocitol, nebolo inakšie ako koaličné riešenie. Pochopiteľne, mohlo sa o tejto zmluve hlasovať aj v neskoršom termíne, treba však vychádzať z reality: SNS nemá v parlamente 50% + 1 hlas, ale len 19 poslancov zo 150, nemôže diktovať. Žiaľ, v slovenskej mentalite pretrváva akési „slúžnovstvo“, chcieť sa zakaždým komusi zapáčiť: Smer sa potreboval zapáčiť eurosocialistom, nuž chcel zabodovať… Obdobne to možno povedať aj o navrhovanej zmene školského zákona, ktorá prešla do tzv. druhého čítania. 

Z toho, čo vravíte, mne neprekáža ani tak zrušenie rotujúceho predsedníctva EÚ, či neisté zastúpenie Slovenskej republiky v Európskej komisii, sme malým a najmä novým štátom, ktorý si v súčasnosti nemôže nárokovať na prvé husle v európskom orchestri. Omnoho viacej mi prekáža výlučnosť legislatívnej iniciatívy na európskej úrovni, ktorá je vyhradená len pre Európsku komisiu, čo považujem za zásadu protiviacu sa tradíciám parlamentarizmu vlastnému európskym krajinám.  Najviac sa však obávam straty rovnoprávnosti pri hlasovaní – zmluva z Nice zaručovala právo jednohlasnosti, Lisabonská zmluva tento princíp zavrhuje a nahrádza inými mechanizmami, ktoré sú pre malé štáty nevýhodné a neakceptovateľné, podľa mňa ich náš obnovený štát vôbec nemal prijať a ak, tak len s jasne formulovanými výhradami.

Otázka tvorby politických rozhodnutí v Európskej únii je tiež len tvorba sui generis, ktorá s demokraciou nemá mnoho spoločného, ba sa od nej stále viac vzďaľuje, pretože prakticky celá „euromoc“ je v rukách politicky nekontrolovateľnej eurobyrokracie. Áno, existuje demokraticky volený Európsky parlament, jestvuje menej demokraticky konštituovaná Európska komisia riadiaca eurobyrokraciu, jestvujú rôzne iné euroustanovizne, politické rozhodnutia však prijíma Európska rada. Všetky tieto  ustanovizne sú však na míle vzdialené bežnému občanovi, ktorý absolútne nemá vplyv na európsku politiku. Má jedine právo raz za päť rokov zúčastniť sa na voľbách do Európskeho parlamentu a to je všetko.

Niet pochybnosti o tom, že v dnešnom globalizujúcom sa svete je pre európske štáty potrebná štruktúra ako Európska únia. Málokto sa však dnes opováži povedať, že Európska únia je nekontrolovateľný moloch uberajúci sa smerom, ktorý nechcel ani Jean Monnet či Róbert Schumann, ani Alcide de Gasperi či Konrad Adenauer. Európska zjednotenie bolo integráciou založenou na rešpekte určitých jasne stanovených hodnôt. Dnes obe veľké zoskupenia Európskeho parlamentu (PPE, PSE) smerujú k vybudovaniu centralizovaného federálneho superštátu, ako ľudovci (Ppe), tak socialisti (Pse) sú zástancami tvrdej federalizácie Európskej únie. Oba proti sebe stojace bloky formálne síce ideologicky súperia, ale budúcnosť Európskej únie aj jedni aj druhí vidia jednoznačne v pretvorení na silný federálny štát s normálnou exekutívou a legislatívou, obrazne povedané: dnešná Európska komisia v Bruxelles sa vývojom pretvorí na riadnu vládu a Európsky parlament, formálne sídliaci v Štrasburgu, sa stane riadnym zákonodarným zborom. Ich demokratické rozhodnutia budú záväzné pre všetky členské štáty, čiže väčšina bude majorizovať menšinu. 

Je evidentné, že takáto koncepcia je pre malé štáty neakceptovateľná.

Slovenské politické subjekty ako koaličné, tak opozičné nemajú nijakú jasnú predstavu o tom, ako má vyzerať budúcnosť Slovenska v . Predstavujú si to akiste tak, že Bruxelles rozhodne, Štrasburg schváli a na Slovensku to oni budú iba aplikovať. Podobnosť s niekdajším mocenským mechanizmom – Moskva rozhoduje, Praha schvaľuje, Bratislava uplatňuje – nie je náhodná.

Vývoj Európskej únie sa čoraz viac vzďaľuje od svojich dejín. Prečo? Lebo jej chýba morálna, intelektuálna a politická vízia. Musíme čeliť viacerým výzvam:

Ekonomickej globalizácii, ktorá prináša dosiaľ nepoznané a nevídané zmeny;

Zhoršovaniu stavu prírody, ktorú ľudský egoizmus v niektorých regiónoch planéty narušil do tej miery, že jej hrozí úplný zánik;

Technickému a technologickému pokroku, ktorý prináša zložité a často nepredpokladané následky;

Demografii, ktorá ťaží náš kontinent ako časovaná bomba ;

A nakoniec problému samotných európskych krajín, ktoré sú najbohatšie a zároveň najstaršie.

Podarilo sa nám vytvoriť Európsku úniu, ale našim eurokratom, či už sídlia v Bruxelles, Ríme, Bratislave, Štrasburgu, Berlíne alebo Štockholme či Lisabone, už dochádza predstavivosť a lámu si hlavu nad tým, ako predať ich Európu. Hovorím o ich Európe, lebo ich Európa nie je našou Európou. Naše politické elity totiž zabúdajú, že nakoniec si budú musieť vybrať medzi tým, čo už kedysi pomenoval Erich Fromm - haben oder sein [mať alebo byť], teda medzi Európou hodnôt alebo Európou kapitálu.

Treba povedať, že Európska únia so svojim spoločným základom spočívajúcim v európskych hodnotách, sa v súčasnosti nachádza v duchovnej kríze.

Ako historik viem, že Európa je dieťaťom gréckej filozofie, rímskeho práva, judaizmu a kresťanstva, reformácie, osvietenstva a v niektorých krajinách aj vpádov Attilu, Húnov, potom Tatárov, Turkov a minulé storočie poznačili aj vpády nemeckej Tretej ríše a ruského Sovietskeho zväzu.

 Sme Slováci, žijeme na Slovensku, v malej málo známej krajine strednej Európy, ktorá sa na mape objavila po prvý raz v roku 1939 a potom až v roku 1993. Slovensko je križovatkou v strede Európy a obýva ho národ, ktorý podľa názoru svojich ctibažných susedov ani nemal existovať. Ale jestvujeme. Prečo? Lebo sme národ, ktorý má pamäť, a ten, kto má pamäť, má aj budúcnosť.

Vybrali sme si Európu a vybrali sme si Nato; európske problémy sú naše problémy, lebo vieme, že naša budúcnosť, budúcnosť národa s piatimi miliónmi obyvateľov, môže byť zabezpečená len v spoločenstve, ktoré rešpektuje rôznorodosť - rôznorodosť jazykovú, kultúrnu, rôznorodosť v názoroch, zmýšľaní, farbách, chutiach... Vieme, že extra Europa non est vita et si est non est ita [mimo Európy niet života a ak je, nie je taký].

Po prvých rokoch strávených v spoločnom európskom dome nám ide predovšetkým o to, aby sme sa neutopili v európskom mori. Ako príklad nech poslúži fakt, že sme vstúpili do Európy riadenej zmluvami z Nice, ale teraz sa budeme musieť prispôsobiť Lisabonskej zmluve. Veľmi nám záleží na kresťanských hodnotách, ale eurokrati zo zmluvy vyškrtli i tú najmenšiu odvolávku na kresťanstvo, na najcharakteristickejší rys európskych národov... Od 1. januára nahradíme korunu eurom, a táto odvážna, ale nie bezbolestná zmena, ktorú sme si bezpochyby zaslúžili, sa nám prezentuje skoro ako cieľ zjednotenia. Nevybrali sme si Európu majetku a kapitálov, ale Európu hodnôt. Pre nás, Slovákov, nie je Európa len obyčajný zemepisný pojem.  

Naša Európa sa delí na tie krajiny, ktoré sú členskými štátmi Európskej únie a na krajiny, ktoré nimi nie sú. Tie druhé sa potom delia na štáty, ktoré by sa mohli stať členskými krajinami, ale uprednostňujú Eleingang ako Švajčiarsko či Nórsko, a na štáty, ktoré by chceli vstúpiť do Európskej únie, ale nemôžu, ako napríklad Chorvátsko či Macedónsko, Turecko ani nespomínajúc. Ďalšia deliaca čiara je medzi starými a novými členmi Európskej únie, medzi bohatšími a chudobnejšími krajinami, medzi tými, čo majú euro a tými, čo ho nemajú atď.

Národy na našom kontinente síce posilňujú viac ako dvetisícročné skúsenosti, ale často sú také zaslepené, že zabúdajú na úpadok Európy, na to, že proti islamu sme bezbranní, a na to, že vznikajú nové mocnosti – Čína, India, Brazília, Indonézia, Irán...

Podľa mňa pre obrodenie Európy la conditio sine qua non je európska kultúra.

Táto referencia na kultúrnu rôznorodosť Európy si vyžaduje, aby sme volali po generálnej zmene súčasnej európskej politiky.

·                       Predovšetkým treba obnoviť absolútny rešpekt národom, ktoré vytvárajú Európsku úniu. Európska únia sa teda nemôže stať federálnym štátom, ale federáciou národných štátov. To treba dosiahnuť aj tak, že v Európskom parlamente vzniknú dve komory, prvá bude komorou ľudu, druhá komora štátov;

·                       Potom je potrebné vrátiť sa k Európe hodnôt, k rešpektovaniu demokracie, ku konvergencii medzi hnacími myšlienkami kresťanských demokratov a sociálnych demokratov -  ja osobne som aj proti socialistickej, aj neoliberálnej Európe;

·                       No a nakoniec, last but not least, je potrebné, aby Európska únia konečne mala vlastné ozbrojené sily kvôli vlastnej, skutočnej obrane.

Pre malé členské štáty je podstatné zachovať si vlastnú špecifickú identitu a nemusieť sa proti svojej vôli podriaďovať rozmarom eurokracie. Jedine eurokracia deštruuje hodnoty, v ktoré veríme.

SNS chce za prezidentského kandidáta podporiť súčasného prezidenta Ivana Gašparoviča. Naozaj sa osvedčil ako prakticky národne orientovaný štátnik? Ktoré momenty z výkonu jeho prezidentskej funkcie by ste osobne Vy vyzdvihli?

Prezidentská funkcia v našom republikánskom štátnom zriadení má dlhodobú tradíciu. Na čele nášho štátu vždy stáli osobnosti, ktoré dnes recipujeme kto pozitívne, kto negatívne. Prezidenti T. G. Masaryk a E. Beneš za 1. Č-SR,  prvý prezident Slovenskej republiky Jozef Tiso, Klement Gottwald, generál Svoboda, Gustáv Husák alebo Václav Havel boli nesporne osobnosťami, ktoré tvarovali naše dejiny, či sa to už niekomu páči alebo nie.

Keďže 2. Slovenská republika je mladým štátom, štátom ktorý niektoré slovenské politické elity ani nechceli, ovplyvnilo to aj funkciu a spôsob voľby prezidenta republiky. V roku 1993 bol zvolený politický prezident Michal Kováč, po ňom prišiel médiami vyprodukovaný prezident Rudolf Šuster a napokon v priamych voľbách občania opäť zvolili politického prezidenta, ktorým sa stal Ivan Gašparovič. Mám v úcte našich posledných troch slovenských prezidentov, ale mojim predstavám o hlave štátu nezodpovedá ani jeden z nich. Podľa mňa v našom ústavnom zriadení, kde výkonnú moc má v rukách predseda vlády, prezidentom republiky nemá byť profesionálny politik, lež človek-symbol, ktorý tým, že stelesňuje určitý ideál  a vyjadruje skúsenosť nášho národa, je integrujúcim činiteľom štátu, vzbudzujúcim rešpekt všetkých občanov. Svojho času som veľmi ľutoval, že sa prezidentom Slovenskej republiky nestal spisovateľ Ladislav Ťažký, ktorého život je stelesnením slovenských osudov od prvej po druhú Slovenskú republiku. 

Cením si právnu erudíciu prezidenta Gašparovič a jeho rešpekt nielen pre literu, ale aj ducha ústavy. Vzhľadom na reprezentatívne postavenie hlavy štátu v našom ústavnom zriadení by som si vedel predstaviť, že by mandát hlavy štátu bol predĺžený na sedemročné volebné obdobie, ktoré by sa nemohlo opakovať.

Keď sa v parlamente rokovalo o návrhu zákona o zásluhách Alexandra Dubčeka (ktorý bol nakoniec prijatý), boli ste jeho kritikom. Kým vaši kolegovia z SNS hlasovali všetci za zákon, Vy ste sa zdržali hlasovania. Aký bol dôvod k tomuto Vášmu postoju?

Priznám sa, že sa cítim troška rozpačito a aj citovo nie príliš namieste, pretože sa mi pred očami odvíja film počnúc rokom 1968, keď som mal 20 rokov a keď sme po Štefánikovej ulici ako študenti skandovali „s Dubčekom na čele za Slovensko veselé“. Keď som potom zažil na vlastné oči a na vlastnej koži to, čo bola okupácia Slovenska, respektíve Česko-Slovenska, a potom, čo som zažil ten masový odchod ľudí v roku 1968 po okupácii, tak sa mi o tom veľmi ťažko hovorí, pretože svojho času Dante napísal v Paradise (Raji) jednu peknú tercínu, kde hovorí: „Príde ti zanechať všetko, čo si ľúbil s najvrelším citom“ – opustiť svoju vlasť nie je ľahké, ani jednoduché. A mne bolo dopriate, že som sa do svojej vlasti mohol vrátiť.

Patrím medzi tých, ktorí sa Dubčekovmu fenoménu venovali aj z odbornej stránky. V roku 1978 som spracoval bibliografiu Dubčekovho obdobia z roku 1968, teda bibliografiu takzvanej pražskej jari, ktorá by sa skôr mala volať slovenská jar, a pripravil som aj antológiu básní Dvadsiatyprvý, kde po prví raz sú zhrnutí v jednej básnickej zbierke slovenskí básnici z domova I z exilu, ktorí napísali verše o 21. auguste 1968.

Skrátka, preštudoval som si, aj precítil, kto bol Alexander Dubček. Do základnej školy som chodil na Hlbokú, a s Dubčekovými synmi sme voľakedy kopávali aj futbal. Dnes sa to človeku nezdá, ale po 40 rokoch si spomenúť na toto obdobie je naozaj veľmi citové – veď jediný z poslancov som sa zúčastnil v Bologni na odovzdávaní čestného doktorátu Alexandrovi Dubčekovi a priznám sa, že som bol vtedy veľmi sklamaný. Sklamaný som bol z toho, čo vtedy Alexander Dubček povedal.

Preto aj keď som vystúpil v parlamente, bol som skôr skeptický a kritický k tejto osobnosti našich dejín, ktorá je akiste veľká a najmä viac žiari v zahraničí, ako, povedzme si to, doma. Ale ak žiari v zahraničí, žiari len v určitých kruhoch takzvanej politickej ľavice.

Ako občan som rástol a dospieval v čase, keď Alexander Dubček zastával popredné a vysoké stranícke funkcie. Vďaka osobnej perzekúcii pre konfesionálnu príslušnosť a politickú nespoľahlivosť príbuzných bol som nútený pozorne sledovať politický život a stranícku scénu najmä rokov šesťdesiatych, keď som bol vyrástol z detských plienok.

Napriek tomu nie je mi známy jeden jediný akt, v ktorom by som si uvedomil, že tento muž bol iný, ako všetci funkcionári boľševického razenia, ktorí svojimi primitívnymi deformáciami dokázali skompromitovať jednu z najľudskejších ideológií – myšlienku socializmu postavenú na celospoločenskom vlastníctve výrobných prostriedkov.

Alexander Dubček bol vo vysokých funkciách, keď na Slovensku vrcholila perzekúcia slovenských cirkevných predstaviteľov; bol vo vysokej straníckej funkcii, keď kardinál Korec dostal na základe absurdných obvinení dlhodobý trest väzenia, keď sa na hraniciach strieľalo, ba vraždilo len preto, že človek chcel odísť.

Je pozoruhodné, že autorov zákona nijako nerušili aktivity Alexandra Dubčeka pred rokom 1967, respektíve 1968. Nech by bol hocijako pasívnym členom, tajomníkom a vedúcim tajomníkom Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska a členom vysokých celoštátnych straníckych grémií, to ho nezbaví viny, alebo prinajmenšom spoluviny za deformácie, ktoré stáli životy stovky ľudí, zastrelených pri pokusoch o útek za hranice, a státisícov ľudí, ktorí vďaka kádrovej politike komunistickej strany vedenej Dubčekom nemohli naplno rozvinúť svoje schopnosti.

Jedinou a nespornou zásluhou Alexandra Dubčeka bola ochota stať sa symbolom prerodu nepreroditeľného, reformy nezreformovateľného a s odpustením demokratizácie protidemokratického režimu. Poslušne hral úlohu bábky, prepáčte mi za tento výraz, ktorú z úzadia poťahovali za motúziky rôzne záujmové skupiny. Toto pozadie dôverne poznal každý, kto sa troška venoval dejinám socialistického Česko-Slovenska, a ja som vedel, že Dubček má nôž na krku; keby bol čo len o krok uhol, boli by ho odstránili. Možno že táto manipulácia, alebo obmedzený intelektuálny potenciál spôsobili, že Dubčekov intelektuálny prínos k reformnému hnutiu bol minimálny. Veľká politická nezrelosť spôsobila, že nedokázal odhadnúť skutočné nebezpečenstvo, ktoré hrozí česko-slovenskému štátu a nedokázal naň včas reagovať. Jeden štátnik, ktorý na seba preberie zodpovednosť za osud národa, za osud štátu, musí vedieť odhadnúť silový priestor, v ktorom sa jeho krajina pohybuje, musí vedieť odhadnúť, čo mu dovolia ostatní partneri, s ktorými bol spojený radom zmlúv – Pacta sunt servanda! –, aké sú reálne možnosti akéhokoľvek ideologického, politického a hospodárskeho pohybu.

Ak týmto naivným správaním vyprovokoval inváziu spojeneckých vojsk Varšavskej zmluvy, ťažko možno označiť jeho životné dielo ako príspevok k slobode národa a nezávislosti štátu.

Naivnosť a ostentatívnosť, s akou sledoval svoj cieľ, vo mne aj po 40 rokoch vyvolávajú podozrenie, že celý január 1968 bolo veľkolepé divadlo zinscenované KGB, aby sa vytvorila zámienka pre posunutie sovietskych vojsk k západným hraniciam. V tom čase západní spojenci disponovali vyspelou raketovou technikou prvého úderu, na ktorú Varšavská zmluva nemala náležitú odpoveď. Posun sovietskych vojsk na územie Česko-Slovenskej socialistickej republiky znovu nastolil strategickú rovnováhu, ktorá bola základom pre Helsinský proces.

Pripisovať Dubčekovi zásluhy za dokončenie procesu federalizácie, ako to robila dôvodová správa, znamenalo ignorovať historickú skutočnosť. Po auguste 1968 bol Dubčekov vplyv paralyzovaný a samotný proces federalizácie dokončil ten, kto ho začal – nie Dubček, ale JUDr. Gustáv Husák. Formulácia dôvodovej správy bola v tomto kontexte zavádzajúca.

Po r. 1970 Dubček pokračoval v rovnakej úlohe, akú plnil do augusta 1968: hral úlohu symbolu, umelo vytvoreného komunistami – najprv domácimi, potom zahraničnými. Deformácie socializmu znamenali veľkú ranu európskej sociálnej demokracii, kompromitovali jej snaženie a preto to bola ona, ktorá sa snažila pripomenúť, že existuje aj ľudská alternatíva boľševického socializmu, reprezentovaná Alexandrom Dubčekom.

V skutočnosti ju nikto nepoznal, pretože v priebehu roku 1968 sa ani komunistická strana, ani reformní intelektuáli nezmohli na viac, ako na nezáväzné táranie o demokratickom klone socializmu. Životnosť tohto deformovaného základu sa prejavuje ešte aj dnes, keď v demokratických podmienkach sa bývalí komunistickí funkcionári snažia učiť národ demokracii. Nech by si sypali koľkokoľvek popola na hlavu, nikto im už neuverí. A napokon ani si ho nesypú....

Čomu slúži táto produbčekovská iniciatíva?

Socializmus boľševického razenia zamoril primnoho mozgov, než aby ho porazila nejaká nežná revolúcia. Tá skutočná demokratická revolúcia sa ešte neuskutočnila a asi ani neuskutoční, pretože naše myslenie nie je vybavené algoritmami, ktoré sú základom sociálnej spravodlivosti, opierajúcej sa o pravdu.

Preto sa postboľševická propaganda pokúsila o prvý trik: dosadiť do nášho historického myslenia deformovaný spoločenský systém, ktorý bol zbavený páchateľov aj obetí. Slovensko by si malo nechať patentovať svoj vynález komunizmu bez komunistov, zločinov proti ľudskosti bez páchateľov a obetí, duchovného teroru bez teroristov a vystrašených. 

Po tomto prepieraní mozgov prišla na rad ďalšia etapa. V tejto etape je hlavným cieľom potvrdiť neosobnosť bývalého režimu. Metodika je jednoduchá: hlavní predstavitelia bývalého režimu, tvorcovia boľševickej ideológie, ktorí po dlhé roky masírovali naše mozgy deformovanými poučkami o vedúcej úlohe tej strany, ktorej ideológmi a hlásnymi trúbami boli, sú etablovaní do vysokých štátnických postov, alebo dostávajú vysoké štátne vyznamenania. Aby táto obludná deformácia získala aj medzinárodné uznanie, sú títo strojcovia mravných a morálnych zvráteností vysielaní dokonca na veľvyslanecké miesta. Tým napomôžu zahraničiu pristúpiť na názor, že to, o čo sa boľševici snažili, bolo správne s výnimkou niekoľkých sprievodných nehôd, ktoré už preboleli. Možno ešte v zahraničí svojim diplomatickým partnerom pripomenú, že nebyť ich zásluh, neboli by mali predstavitelia ich štátov u nás čo privatizovať...

Národná rada podľa mojej optiky by už nemala viac prijímať zásluhové zákony. História vynesie svoj verdikt kto sa zaslúžil o národ, o štát, o demokraciu – zákony predsa platia s účinnosťou vpred, nie so spiatočnou platnosťou.

Prijatie zákona o zásluhách Alexandra Dubčeka je výsmechom tým tisícom politických väzňov a veriacich, ktorých prízrak červenej posadlosti pripravil o životy, o slobodu, o rodiny, o ľudskú dôstojnosť, o právo na vlasť tisícok občanov, ktorí odišli do emigrácie – ja som jeden z nich.

Zákon o zásluhách Alexandra Dubčeka – v deň 160. výročia založenia Národnej rady, dávajúci na rovnaký piedestál Milana R. Štefánika i Andreja Hlinku –,  je akýmsi obradným kadidlom, ktoré má pomôcť zastrieť minulosť oparom nádeje, akú Alexander Dubček nepochybne vzbudzoval. V opojení nádeje na zmenu spoločenských pomerov si málokto uvedomil, že tento naivne sa usmievajúci apoštol asi sotva bude mať potenciál pre zrod nového, spravodlivejšieho systému, lebo on nemal ani najmenšieho tušenia o skutočnej demokracii. Podobne, ako tí, ktorí presadili zákon o uznaní jeho kvalít.

Tým, že tento zákon prešiel, bol zavŕšený proces deformácie slovenského politického myslenia, pretože sa opäť a rozhodujúcim spôsobom zrelativizovali historické fakty a nahradili sa legendami, snami a túžbami, ktoré nemajú s realitou nič spoločné – okrem toho, že neprimerane odpovedajú na túžbu slovenského národa po pravde. Len pravda, skutočná pravda dokáže vyliečiť naše myslenie a pripraviť ho pre prijatie kultúry sociálnej spravodlivosti, rovnosti a skutočného bratstva, ktoré kresťanstvo definovalo pred tisícročiami ústami svojho proroka ako lásku k blížnemu. 

Adorácia Dubčeka, vyzdvihovanie jeho osoby a umelo vytvorenej charizmy sú len ďalším krokom pri odvádzaní národa od poznania skutočných zdrojov našej duchovnej aj sociálnej biedy, snahou o petrifikáciu zásady, že rovnosť je ilúzia, ktorá je nahradená realitou mocenských vzťahov, klientelizmu, ideologického bratstva a triedneho boja.

Nemáte ambíciu kandidovať do Európskeho parlamentu? Pýtam sa to preto, lebo Vám zahraničné prostredie vďaka Vášmu životnému príbehu nie je cudzie.

Nikdy som sa do politického života netlačil, ani som nikomu nenadbiehal. Vyrástol som v rodine, kde viera v Boha, láska k vlasti, láska k blížnemu, služba spoločnému dobru boli samozrejmosti, ktoré nám vštepovali rodičia od malička. Kandidatúru na poslanectvo mi v roku 2006 ponúkla SNS. Toto jedinečné gesto som si vždy cenil i ceniť budem, pretože toto gesto najstaršej politickej strany Slovákov bolo nielen gestom voči mojej osobe, ale predovšetkým voči hodnotám, ktoré vyznávam, najmä však voči tisícom Sloveniek a Slovákov v zahraničí, ktorí desaťročia žertvovali za to, aby Slovensko bolo opäť samostatným  štátom a Slováci si riadili svoje štátotvorné národné spoločenstvo podľa svojich predstáv a potrieb. Slovenskí voliči ma poctili svojou dôverou – dostal som 4 857 preferenčných hlasov – a ja ich dôveru za nijakých okolností nesklamem.

Viem, že by som bol dobrým europoslancom. Moji početní politickí priatelia v Európskom parlamente i mimo neho ma nabádajú, aby som kandidoval, pretože vedia, že dobre poznám euroštruktúry, ich politické mechanizmy a poznám mentalitu, históriu i jazyky niektorých západo- i juhoeurópskych národov. Ak ma SNS do eurovolieb bude kandidovať, kandidatúru neodmietnem, ak nie, nič sa nestane: Nikdy som sa do politického života netlačil, ani som nikomu nenadbiehal, slúžiť spoločnému dobru možno aj v tieni…

Moja posledná otázka sa Vám bude páčiť asi najmenej, napriek tomu ju položím. Jeden čas sme o Vás z médií počúvali samé negatívne vykresľujúce správy, údajne ste kradli knihy z Národnej knižnice v Berne, údajne ste neoprávnene používali titul profesor, dokonca ste sa údajne pokúsili o vraždu vašej bývalej manželky Michéle Rydlovej-Poncikovej a vašich spoločných detí. Vy ste na tieto útoky reagovali zverejnením komuniké na webstránke www.prop.sk , kde ste uviedli, že to považujete za účelovú diskreditáciu člena slovenského parlamentu, Vašej politickej príslušnosti k SNS a škandalizáciu Vášho kresťanského svetonázoru a oň sa opierajúcich postojov. Jednak sa chcem spýtať, či k tomuto vyhláseniu nechcete ešte niečo dodať, jednak by ma zaujímalo, ako vnímate, že sa proti Vám postavila aj Vaša bývalá manželka. Ale budem chápať, ak na túto otázku nebudete chcieť odpovedať.

Nie, k svojmu komuniké zo 17. septembra 2007 nemám čo dodať. Ja som ho nezverejnil na spomenutej domovskej stránke, táto bola však jediná, pokiaľ viem, čo ho uverejnila a to je smutnou vizitkou úpadku slovenských médií, ktoré nehľadajú pravdu, lež zlomyselnú senzáciu. Moji priatelia, spolupracovníci, študenti, voliči, priaznivci i odporcovia veľmi dobre vedia, že kampaň proti mne je účelová diskreditácia člena slovenského parlamentu, mojej politickej príslušnosti k SNS a škandalizácia môjho kresťanského svetonázoru a oň sa opierajúcich postojov. Ochranu svojej cti i svojich práv som zveril svojmu švajčiarskemu právnemu zástupcovi. Záležitosti, ktoré spomínate, riešila pred rokmi švajčiarska justícia a všetky sa skončili v môj prospech. Matku mojich prvých dvoch detí som mal vždy v úcte a ju rešpektujem, veď z našich dvoch detí príkladne vychovala dvoch vysoko vzdelaných  mladých ľudí, nikomu však neželám, aby na vlastnej koži musel prežiť to, čo som musel prežiť ja a o čom majstrovsky spieva Hana Hegerová vo svojom povestnom šansóne Rozvod. . .

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Gajdošovi úradníci vybrali stíhačky F-16, čakajú na vládu

Ponuku na kúpu stíhačiek F-16 za 2,91 miliardy dolárov schválil americký kongres. Švédske gripeny by boli lacnejšie.

PODCAST DOBRÉ RÁNO

Dobré ráno: Minister obrany klamal, existuje dôkaz

Podstatou sporu sú nové stíhačky.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

V SNS opäť vymenili hodnoty za peniaze

Už Mečiar o Slotovi povedal, že jeho hrdosť sa končí v Slovenskej poisťovni.


Už ste čítali?